Just Life

V rodine máme jeden „úžasný“ príklad ako alkohol dokáže aj s milého deduška, čo si pamätám z detstva, spraviť monštrum, ktorému sa radšej vyhýbam. 

Môj dedko, ako si ho pamätám bol úžasný a veľmi som ho mala rada. Pravidelne každú nedeľu doobeda brával mňa a moju staršiu sestru do parku na prechádzky. Milovala som to a hrozne som sa na to tešila. Cez leto sme chodievali do Senca na jazerá a ja ešte dnes cítim vôňu jeho auta a čerstvo vyprážaných rezňov ktoré sme mali vždy nachystané 🙂 večer nás vrátil rodičom v polospánku, ale zato spokojné a šťastné. Pamätám si, keď sme boli ako deti na prázdninách že sa nám naozaj denno denne venoval, mal trpezlivosť a bolo cítiť že nás má rád. Nikdy nezabudnem, pred spaním keď sme sa uložili pred televízor a chceli od neho aby nás škrabkal 🙂 vymyslel to tak že on si ľahol do stredu a my na kraje. A samozrejme vždy bol škrabkaný keď sme sa menili na druhý bok 🙂 a my sme sa len smiali a „nadávali“ mu! 

Mám na neho naozaj veľa, veľa krásnych spomienok, ktoré sa teraz snažím v sebe živiť a spomínať si na ne, aby som nestratila k nemu aký taký cit 🙁 aby tam neostalo len prázdno a v konečnom dôsledku nenávisť. 

Asi tušíte že problémom je alkohol.

Podľa slov rodiny pil celý život, ja som to ako dieťa samozrejme nebadala a nevnímala. Vidím to až teraz. Keď to bohužiaľ už prešlo do alkoholizmu. 

Áno je alkoholik a nechal si život a životy svojich najbližších zničiť alkoholom!!!

Moja mamina, jeho dcéra bola donútená sa presťahovať späť do rodičovského domu kvôli závažnej chorobe svojej mamy. Babka má pokročilé štádium Alzheimera. 

Ale najhoršie je že nemá starosti ani tak kvôli babke, ale práve kvôli dedkovi. Nedá sa ani opísať aké stavy a čo všetko musí prežívať. Poznajú to len tí ktorý to sami zažili a žili s takým človekom.

A úplne najsmutnejší je fakt že jeho vlastná dcéra ho začala nenávidieť a opovrhovať ním ako človekom. A to len a len pre alkohol, a pre to čo ním spravil. 

Bohužiaľ je veľmi neskoro na nápravu a jeho život sa toči len okolo jedného..nič iné ho nezaujíma. Ani jeho vlastná manželka, ktorá je smrteľne chorá, ani jeho vlastné deti. NIČ a NIKTO nie je viac ako „pol deci“ 

Najviac mi je ľúto samozrejme mojej maminky ktorá to tam musí všetko prežívať miesto toho aby bola so svojou rodinou, so svojím manželom, deťmi a vnukom. Otec jej našťastie pomáha celé to ako tak zvládnuť.

A samozrejme najviac ma mrzí fakt,že si budem svojho dedka pamätať ako človeka ktorého by som inak na ulici oblúkom obišla a nie ako milovaného deduška čo mi vyrezával píšťalku z dreva.