Rozhodla som sa že skúsim svoje šťastie v Anglicku. Raz som sa o to už pokúšala a a asi 80%-ný dôvod môjho návratu bola rodina. Rodina ktorá mi neskutočne chýbala.
Sú to dva roky a ja som si naivne myslela že som „vyrástla“ a že sa musím naozaj snažiť žiť svoj život.
Naša rodina je jedna z tých šťastných kde všetci a za každých okolností stojíme pri sebe. Nie každý má takú rodinu a ja som si to samozrejme veľmi dobre uvedomovala aj doma, ale keď ste mimo a ďaleko dochádza vám to ešte viac!
A asi by mali zakázať aj nejaké filmy 😀
Dnes som pozerala film o chalanovi ktorý sa dokázal vracať v čase. Vždy keď sa mu niečo nepodarilo, alebo niečo premeškal jednoducho sa zatvoril do skrine a vrátil sa späť aby mohol situáciu vyriešiť a prežiť znova 🙂
Celý film bol o tom ako menil svoj osud a osud všetkých čo s ním žili. Na konci bola scéna keď jeho otec zomrel. Mal možnosť sa vrátiť a rozlúčiť sa s ním. A potom vždy keď sa mu zacnelo, vrátil sa a s otcom trávil aspoň nejaký ten čas.
Viem že nie je dobré myslieť na tie zlé veci, ale mne v tú chvíľu prišlo moje rozhodnutie odísť do zahraničia ako to najhoršie čo ma kedy napadlo. Prečo som sem vlastne išla? Čo mám tu, čo nemám doma.
NIČ!!!!!
A nie že len NIČ, tu mám ešte menej ako doma! Doma mám milujúcu rodinu, s ktorou by človek mal tráviť čo najviac času kým mu to je dopriate. Lebo človek naozaj nevie aký osud ho čaká.
Na konci filmu sa už ten chalan nedokázal vrátiť späť k otcovi a časom sa prestal vracať v čase úplne. A tu prišla hlavná pointa….život by sme mali prežívať každý deň ako by bol náš posledný. Viem..je to klišé 🙂 ale niekedy je dobré si na to klišé spomenúť a snažiť sa podľa neho riadiť.
Pre mňa je moja rodina najdôležitejšia a nakoľko nemám svoju vlastnú, tak pre mňa sú to moji rodičia a moja sestra. A ja nie som s nimi…..