Už niekoľko rokov prevádzkujem detské ihrisko. Nikdy som sa tam nezdržiavala viac ako bolo treba. Myslím že som sa dosť vyhýbala deťom. Asi preto že som vzťah k deťom veľmi nemala.
Tento rok sa ale v mojom živote toho dosť zmenilo. Niekto by možno povedal že som dospela 🙂 ja si ale myslím že sa stal práve opak. Prvý krát za tie roky som išla na ihrisko aj sama pracovať. Chcela som otestovať samú seba ako na tom som čo sa týka detí. A musím povedať že som vďačná za toto rozhodnutie. Od prvého okamihu som si to tam zamilovala. A viem že som naozaj „dospela“ Musím sa priznať že som naozaj nezvládala byť s deťmi dlhšie ako 10 minút a to dokonca ani so sestriným synom. Čo ma aj dosť trápilo a znepokojovalo. Ale teraz idem do práce ešte skôr ako by som mala, naozaj si to tam úžívam a dobíja ma to neskutočnou energiou.
Deti sú úžasné bytosti a všetci dospelí by sme si mali z nich aspoň niečo ponechať. Majú toľko slobody, v očiach toľko radosti a lásky že ma to úplne pohltilo. Ich bezprostrednosť, pravdovravnosť a nebojácnosť mi učarovala. To ako sa dokážu tešiť zo života a z toho že vôbec sú. Veci ktoré sa mi dospelí stále snažíme nájsť a pritom to máme všetci v sebe. Len málo kedy tomu dieťaťu v nás dovolíme vykuknúť na svetlo sveta. čo je naozaj škoda, lebo nám chýba úsmev a radosť zo života.
Milujem tam len tak medzi nimi sedieť a pozorovať ich. Snažím sa brať z nich príklad a preto si myslím že sa stáva zo mňa opäť to malé nezbedné dievča a nie vážna dospeláčka 🙂