Just Life

Moji rodičia sú extrémne starostliví a bojazliví. To sa prejavovalo už od malička, kedy mamina vydávala všetku energiu sveta len aby nás od všetkého zlého ochránila. Čo je samozrejme v poriadku, len keby to všetko zlé čo si myslela že nám hrozí bolo naozaj také zlé. Ale to sme určite prežívali všetci, keď aj malá nehoda zrazu vyzerala ako hotová katastrofa a mala modrina na nohe by mohla spôsobiť nenapraviteľné následky 🙂 Ja si pamätám že mi mamina vždy hovorila že ak nebudem dávať pozor a budem samá jazva a modrina, tak keď vyrastiem a budem si chcieť dať pekné šaty bude to vyzerať smiešne. Fakt ako by to bolo dnes, padla som z bicykla a dosť som si oškrela celé koleno 🙂 ale tak vysvetľujte malému dieťaťu že sa nemá jašit keď che nosiť v dospelosti šaty 🙂

Toto bol samozrejme len malý príklad. 

Rodičia nám vedia život osladiť veľa krát ešte viac. Žiadny extrém nie je dobrý. A to sa týka aj výchovy. Moja mamina vyrastala skôr ako „samorost“…bola odkázaná sama na seba už od útleho veku. V tej dobe to bolo tak že rodičia sa nestarali ako sa dostanú do školy, či má desiatu, alebo čo bude jesť poobede keď sa vráti zo školy. 

Preto sa ona snažila dať nám všetko to čo jej ako malej chýbalo. Čo samozrejme bol zasa opačný extrém. Mali sme všetko. Nikdy nám nič nechýbalo, venovala sa nám každú voľnú chvíľu a nič sme nemuseli robiť a pomáhať 🙂 čo sa vtedy zdalo ako veľmi výhodné.

Ale ako som písal žiadny extrém nerobí dobrotu. 

So sestrou sme sa na to tak naučili že aj v dospelosti nám neprišlo divné keď sa nám snažila presadiť svoj názor a svoju pravdu. Samozrejme viem že vždy všetko robila a robí pre naše dobro…..

Ale je nutné aby si aj naši rodičia uvedomili že sme dospelé osoby, ktoré sa rozhodli žiť život podľa seba. Taký aký si ho predstavujeme my, nie taký aký si ho predstavujú oni. Nie taký aký by chceli oni aby sme ho žili. Či už s partnerom s akým majú pre nás vysnívaného, alebo zamestnaním aké by sa nám podľa nich hodilo. Je to veľmi ťažká a zložitá situácia. Nie je jednoduché vzdorovať rodičom v dospelom veku. Keď sme malé deti, berie sa to ako súčasť nášho vývoja. Ale v dospelosti sa to môže chápať zle a neraz sa stane že sa kvôli tomu rodiny aj rozhádajú. 

Napríklad náš problém v súčastnosti je že som sa dala potetovať 🙂 pre rodičov hotová katastrofa. Ale je to moje rozhodnutie, ktoré ako oni tvrdia raz budem určite ľutovať. Ak by sa to náhodu stalo, čo sa nestane, je to aj tak len a len môj problém a ja sa s tým budem musieť popasovať. A to je len jedna z vecí, taka aktuálna. 

Mám skoro 33 rokov, ale pre nich som stále ako keby som mala tri. A pre mňa tiež nie je jednoduché im povedať že to je naozaj môj život a že nechcem aby ma za rozhodnutia ktoré v ňom spravím kritizovali, alebo odsudzovali. Aj keď viem že to robia všetko z lásky. 

Možno sa mi to teraz ľahko hovorí a krivdím im, pretože nemám vlastné deti. Možno budem tak isto upnutá na svoje deti a tak extrémne starostlivá. 

Ale chcela by som byť práve taký ten stred medzi tým 🙂

Ale rodičov každopádne z celého srdca MILUJEM 🙂